LIEČBA PORUCHY ATTACHMENTU  =  LIEČNA ATTACHMENTOM !

VZŤAH SA LIEČI VZŤAHOM!

Vzťahová väzba – attachment – „láskyplné puto medzi dvoma jednotlivcami, ktoré pretrváva v priestore a čase a slúži ich emocionálnemu spojeniu“. Aby dieťa prežilo, potrebuje uspokojiť okrem fyzických potrieb aj potreby psychic­ké. Potreba rodiča je analogická potrebe jedla a výrazná separácia od rodičov alebo jeho strata má u dieťaťa za následok psychickú traumu.

Význam pripútania pre psychický a sociálny vývin dieťaťa: dobrý, stabilný, trvalý vzťah aspoň s jednou osobou v detstve je významným faktorom, ktorý chráni pred duševnou poruchou.

Rizikové faktory: stratu rodiča v prvých rokoch života, dlhšie odlúčenie od primárnej vzťahovej osoby, matka pracujúca v prvom roku života dieťaťa (bez stabilnej náhradnej matky), vekový rozdiel medzi súrodencami menší ako dva roky, telesné alebo duševné choroby rodičov, násilie v rodine.

Vytváranie zdravého (bezpečného ) pripútania. Puto sa utvára postupne, časom. Pripojenie – „puto“ je naučené správanie, ktoré sa začína po narodení a pokračuje počas prvých 3 rokov života dieťaťa. Základnou podmienkou je uspokojovanie fyzických a psychických potrieb dieťaťa rodičom. Vytváranie pevného puta veľmi silne ovplyvňujú hlavne dve vlastnosti opatrovateľa: prístupnosť a vnímavosť.

Vzťahová väzba dieťaťa môže byť :

  • bezpečná (deti počas odlúčenia plačú, sú znepokojené, volajú matku, po návrate matky sa utíšia, tešia sa z jej príchodu, pozdravia ju), pre duševné zdravie je bezpečná vzťahová väzba protektívny faktor, ostatné sú rizikovým faktorom,
  • neistá, ktorá sa ďalej klasifikuje na ambivalentnú ( deti sú na matke závislé, sú úzkostne, boja sa cudzej osoby, po odchode matky prejavujú extrémny plač ale aj zlosť, po matkinom návrate sa ťažko upokojujú, prejavujú sa buď lipnutím na matke, alebo hnevom a odporom voči nej) a vyhýbavú (po odchode matky deti prejavujú len slabú záujem a protest, pokračujú v hre, po príchode matky ju ignorujú, nevšímajú si ju, vyhýbajú sa jej),
  • dezorganizovaná (u detí sa objavuje strnulosť, streotypné pohyby v prítomnosti matky, po odchode sa len v tichosti odvrátia, v ich správanie je rozporuplné).

Faktory vzniku poruchy pripútania: zanedbávanie, fyzické, sexuálne, emocionálne zneužívanie, bolestivá alebo nediagnostikovaná choroba alebo zranenie, náhle odlúčenie od primárnej osoby, ktorá sa o dieťa stará, prenatálne užívanie drog, alkoholu, zlej výživy, časté umiestnenia v zariadeniach, patologická alebo nedostačujúca starostlivosť o dieťa, fyzické alebo psychické opustenie matkou, predčasný pôrod.

Príznaky poruchy pripútania: predstieraná milota a podmanivosť, nedostatok očného kontaktu, náklonnosť – prítulnosť k cudzím bez rozdielu, nedostatok náklonnosti a prítulnosti k rodičom, deštruktívnosť voči sebe samému, voči druhým a voči hmotným veciam, krutosť k zvieratám, kradnutie, klamanie o jednoznačných veciach (hlúpe klamanie), neschopnosť sa ovládnuť (impulzívnosť), zaostávanie v učení, neschopnosť rozmýšľať v príčinných súvislostiach (rozmýšľanie o príčinách a dôsledkoch), neprítomnosť svedomia (bez ľútosti), problémy s prijímaním potravy (prejedanie, odmietanie jedla…), zlé vzťahy s rovesníkmi, prílišná zaujatosť s ohňom, vytrvalé kladenie nezmyselných otázok a neutíchajúce rozprávanie, neprimeraná požadovačnosť, vešanie sa na dospelého, abnormálny spôsob reči, sexuálne predvádzanie sa, dieťa si neuvedomuje svoje potreby.

Typológia porúch vzťahovej väzby: Diagnóza porúch vzťahovej väzby nespočíva v prítomnosti vzorca správania založeného na neistej vzťahovej väzbe.  Táto je v teórií vzťahovej väzby považovaná za adaptačný vzorec pohybujúci sa v rámci normálu. Oveľa častejšie vidíme u detí s poruchou vzťahovej väzby podstatné zmeny v správaní s najrôznejšími vzťahovými osobami. Tieto nápaditosti v správaní sa neobjavujú len situačne, ale dajú sa ako stabilné vzorce pozorovať počas dlhšieho časového obdobia. Niektorí autori navrhujú, že pre stanovenie diagnózy musí anamnéza zahŕňať aspoň šesť mesiacov. Typológia porúch vzťahovej väzby:

  • absencia väzbového správania
  • nediferencované väzbové správanie
  • prehnané väzbové správanie
  • tlmené väzbové správanie
  • agresívne väzbové správanie
  • väzbové správanie s obrátením rolí
  • porucha vzťahovej väzby so závislým správaním
  • psychosomatická symptomatika

Intersubjektivita ide o vzájomné zdieľanie zážitku, ktorý umožňuje ľuďom prosperovať v rámci intímnych vzťahov bez toho, aby stratili vlastnú jedinečnosť. Keď rodiny stratia spojenie s kúzlom intersubjektívnych zážitkov, stratia aj spojenie s úlohou dopomôcť rozvoju všetkých členov. Keď rodiny komunikujú intersubjektívne, sú schopné rozvíjať jedinečnosť jednotlivých členov rodiny, zatiaľ čo v rovnakom čase aj prehlbujú bezpečie, radosť a pospolitosť, ktoré sa môžu objaviť v rámci bezpečnej vzťahovej väzby. Keď však rodina bojuje a nie je schopná vyhovieť potrebám všetkých jej členov, rodinná terapia zameraná na vzťahovú väzbu nemôže spraviť nič lepšie, ako priniesť dar v podobe intersubjektívneho zážitku do tejto rodiny.

Intersubjektivitu môžeme lepšie vidieť vo vzťahu rodič-dieťa. Tento proces, v ktorom si rodič a dieťa  hľadia vzájomne do očí, udržujú svoje prejavy a gestá synchronizovane, používajú svoje hlasy akoby boli hudobníci, ktorí hrajú duet, bol detailnejšie skúmaný v rámci mnohých psychologických štúdií. Zohráva hlavnú rolu v rámci emocionálneho a sociálneho vývinu. Skúsenosť rodiča je zdieľaná s dieťaťom a umožňuje dieťaťu začať organizovať svoje vlastné skúsenosti do uceleného vnímania samého seba spolu so zmysluplným vnímaním udalostí a predmetov vo svete. Popri tom je rodič tiež ovplyvňovaný vznikajúcimi skúsenosťami dieťaťa.

Prostredníctvom vzájomného napojenia sa jeden na druhého sa vzájomne obohacujeme. Je to mocný terapeutický nástroj, ktorý mnohí terapeuti nechávajú ležať bokom. Často sa stretávame s názorom, že terapeuti by si mal od klienta držať odstup, že by mal byť „objektívny.“ Od terapeuta sa často vyžaduje, aby ho klient neovplyvňoval. Ak by nastal takýto vzájomný vplyv, je to chápané tak, že si terapeut neudržal profesionálne hranice. Pokiaľ dieťa, alebo dospievajúci cíti, že nemá na svojich rodičov žiadny vplyv, berie mu to silu. Rovnako tak sa cíti klient vo vzťahu k svojmu terapeutovi.  Je ťažké hovoriť o svojom smútku, túžbach, odvahe a súcite s nezúčastneným „objektívnym“ pozorovateľom.

Terapeut pomáha členom rodiny vidieť jedinečné kvality v každom jednom členovi, ich silné stránky, zraniteľné miesta, ktoré charakterizujú každého z nich. Terapeut potom pomáha členom rodiny reagovať na tieto silné stránky s hrdosťou a radosťou, zatiaľ čo na zraniteľné miesta reagovať so súcitom. Cieľ terapeuta je znovu aktivizovať  intersubjektívny zážitok medzi členmi rodiny, ktorý bol prítomný, keď sa dospelí navzájom spoznávali, keď sa rodičia spoznávali s dieťaťom a keď dieťa spoznávalo svojich rodičov. Terapeut pracuje na tom, aby členovia rodiny poznali svoje kvality, ktoré existujú v každom z nich a užívali si ich. Terapeut hľadá a objavuje tieto kvality a potom ich zdieľa medzi členmi rodiny. Keď sa intersubjektívne skúsenosti vrátia do každodenného života rodiny, základný cieľ rodinnej terapie je naplnený.

Intersubjektívny terapeutický prístup. Terapeutický vzťah je považovaný za základný činiteľ zmeny a je pravdepodobne najdôležitejší  komponent efektívnej psychoterapie. Častokrát terapeutické tréningové programy predpokladajú, že je ľahké dosiahnuť takýto vzťah. Takéto programy sa potom primárne zameriavajú na špeciálne techniky, ktoré ale neprispievajú tak ku efektívnej zmene, ako to robí terapeutický vzťah. Dosiahnutie úspešného terapeutického vzťahu je oveľa ťažšie, ako si myslíme. Z časti preto, lebo mnohí klienti majú svoje skúsenosti z predchádzajúcich vzťahov a môže si z nich prináša mnohé zranenia. Všetky tieto predchádzajúce skúsenosti potom následne prenášajú do svojich nových vzťahov; t.j. aj do vzťahov s terapeutom. Prvú vec, ktorú by mal terapeut klientovi ponúknuť, ešte skôr ako sa pustia do spoločnej práce, je blízky a bezpečný vzťah, tak, aký sa vytvára na základe bezpečnej vzťahovej väzby. Iba potom si klient môže dovoliť pustiť terapeuta do miest, kam si skôr netrúfol a môže ich dôkladne preskúmať. Kým bezpečná vzťahová väzba napomáha rozvoju osobnosti po stránke emočnej, kognitívnej a sociálnej, tak naopak jedinci s dezorganizovanou vzťahovou väzbou sú ohrození tí, že nebudú rozumieť ani sami sebe, ani svetu okolo a vytvoria sa u nich patologické vzorce správania.

Afektívno-reflektívny dialóg: Intersubjektívny dialóg, nevyhnutne zahŕňa srdce aj myseľ všetkých participantov (všetkých znamená aj terapeuta). Tento dialóg je afektívny aj reflektívny a je vyjadrený neverbálne aj verbálne. Intersubjektívny a/r dialóg nie je „len rozprávanie“. Toto nie je „liečba rozprávaním“ ale skôr „liečba komunikáciou“. Jazyk je nesprávne myslený tak, akoby zahŕňal len racionálny diskurz, koncepty a myslenie (funkcie ľavej hemisféry). V skutočnosti sú určité komponenty jazyka – kľúčové pre terapeutické úsilie –vnorené  do afektu a požadujú, aby pre ich dešifrovanie bola dominantná pravá hemisféra mozgu. Tieto komponenty zahŕňajú emocionálne slová, humor, smiech, sociálny diskurz, metafory, organizáciu informácií na pragmaticko-komunikatívnej úrovni a prozódiu hlasu.

Rodinná terapia zameraná na vzťahovú väzbu: Koncepty vzťahovej väzby a intersubjektivity vstupovali na pole rodinnej terapie pozvoľna. Intersubjektivita, ktorá je často zameraná na dyádu, sa prirodzenejšie aplikuje v individuálnej psychoterapii. Vzťah medzi dvomi rodičmi, medzi rodičom a dieťaťom alebo medzi terapeutom a klientom často slúži ako podklad pre naše porozumenie tomuto zážitku. Aj keď intersubjektívna skúsenosť nie je obmedzená na dyádu, zapojiť sa do recipročného pohľadu s viac než jednou osobou v rovnakom čase, je náročné.

Terapeut modeluje svoj postoj voči dieťaťu alebo rodičovi na základe interakcií, ktoré sa odohrávajú medzi rodičom a dieťaťom alebo batoľaťom. Je to aktívna, afektívne variovaná, dyadická interakcia, ktorá spája momenty afektu a reflexie. Základný terapeutický postoj zahŕňa akceptáciu a zvedavosť, empatiu a hravosť. Zas a znovu terapeut spolureguluje afekt, ktorý sa vynára vtedy, keď účastníci terapie rozvíjajú koherentnejšie reprezentácie málo integrovaných afektívnych stavov.  Terapeut následne vytvára jednoduchý význam, dostupný účastníkom terapie. Terapeutovo aktívne zapojenie sa do intersubjektívneho procesu vedie jednotlivých členov rodiny, aby sa zapojili do rovnakého procesu s terapeutom a s inými členmi rodiny navzájom.

Prvou úlohou terapeuta je facilitovať pocit bezpečia medzi všetkými členmi rodiny. Konkrétnejšie povedané, terapeut najprv vytvorí bezpečie s rodičmi a potom on a rodičia spoločne poskytnú bezpečie deťom.  Aj keď pre terapeuta je nevyhnutné poskytnúť pocit bezpečia rodičom aj deťom, neredukuje to potrebu rodičov, aby podobný pocit bezpečia poskytli svojim deťom aj oni. Počas terapeutických stretnutí rodičia potrebujú zostať väzbovými figúrami svojich detí. V oblasti vzťahovej väzby, zostáva vzťah medzi rodičom a dieťaťom jednosmerný. Dieťa sa obracia k rodičovi kvôli pocitu bezpečia, nie naopak. Kým intersubjektívny proces je recipročný, zámerom rodiča by malo byť vytvorenie pocitu bezpečia svojmu dieťaťu, kým podobný záväzok sa od dieťaťa neočakáva

Bezpečie pre „každého“ zahŕňa aj terapeuta. Pre neho to znamená, že potrebuje vytvárať progres zameraný na spoznávanie jednotlivcov a rodinného systému. Taktiež potrebuje objaviť efektívne spôsoby, ako byť s každým členom rodiny zvlášť a so všetkými spolu. Ak na stretnutí zažíva dysregulujúcu úzkosť, hnev, bezmocnosť alebo hanbu, jeho postoj je počas takýchto afektívnych stavov oslabený. Je menej schopný poskytovať naladenú reakciu a spoluregulovať afekt členov rodiny. Dysregulovaný afekt terapeuta môže spôsobiť, že všetci členovia rodiny sú úzkostnejší. Ak terapeut nemá pocit bezpečia, jeho schopnosť reflektovať skúsenosť terapie je pravdepodobne obmedzená alebo skreslená. Rovnako môže byť obmedzená aj otvorenosť voči akýmkoľvek verbálnym alebo neverbálnym komunikáciám.

Terapia zameraná na attachment je model liečby, ktorý je priamo orientovaný na poskytovanie bezpečia a dôvery deťom dospelými. Posilňuje proces vo vnútri mozgu a pomáha deťom so zablokovanou dôverou preorientovať sa od chronického obranného postoja smerom k otvorenej vzťahovosti. Zasahuje sociálny mozog, ktorý je  „epicentrom“ chronického obranného postoja a je srdcom zablokovanej dôvery.Jedeným z hlavných cieľov terapie zameranej na attachment je utíšiť  citlivé okruhy stredného mozgu, „presvedčiť“ amygdalu dieťaťa, že blízkosť ľudí je bezpečná. Liečba musí zasiahnuť systém sociálneho prepínania a presunúť jeho vychýlenie z obrannému systému smerom k sociálnemu systému interakcie, aby dieťaťu uľahčila skôr sa vzťahovať, než sa vzťahom vyhýbať a „odpojovať sa“. Keď je pohotovostný systém dieťaťa vypnutý a systém sociálnej interakcie je aktívny, dieťa môže začať používať vývojovo vyššie oblasti mozgu, hlavne prefrontálny kortex, ktorý musí byť aktívny preto, aby podporil nový proces učenia.

 

Použitá Literatúra:

  1. Hugs: Attachment focused – family therapy
  2. Hugs: Attachment focused family therapy – workbook

Rieman Z.: Základní formy strachu

Bowlby: Väzba, Odloučení, Strata

Brisch: Poruchy vzťahovej väzby

Hašto J: Vzťahová väzby. Ku koreňom lásky a úzkosti

Archerová, C.: Dítě v náhradní rodine

Schoolerová:  Adopcia – vzťah založený na sľube

Brisch: Bezpečná vzťahová väzba

  1. Priehradná: Možnosti diagnostiky vzťahovej väzby
Menu